Školský časopis

NAŠA BEZPEČNOSŤ NIE JE SAMOZREJMOSŤ

Milý denníček,

tá neistota, strach a bezmocnosť ma privádza k šialenstvu. Každú chvíľu sledujem televízne noviny, ktoré mi aj tak neukážu, čo chcem vidieť. Telefón už dávno prestal zvoniť a správy neprichádzajú. Vonku svieti slnko, všetko naberá život, farbu, my doma ho však strácame.

Je absolútne naivné myslieť si, že sa nikoho nič netýka. Moja teória o existencii bola podobná. Veď na svete je 7 miliárd ľudí, je mizerná pravdepodobnosť, že práve ja dostanem rakovinu, že práve v našej dedine bude teroristický útok, veď prečo by som to mala byť práve ja? Hlúposť. Osud si nevyberá ľudí podľa formulky en-ten-tiky. Osud si nevyberá nič a spolu s časom, nech utekáme ako rýchlo chceme, nás doženie.

Už 4. mesiac je otec v Afganistane. Keď odchádzal, nechcela som ho pustiť. Plakala som a silno ho držala. Pocit, že človek, vďaka ktorému naberáte kyslík do pľúc každý deň, nie je v bezpečí, je nanič. Sme v 21.storočí, bezpečnosť by mala byť samozrejmosťou. Prečo teda nie je? Prečo musí môj otec nasadzovať vlastný život pre bezpečie iných? Vojna, násilie, všetko je to nonsens, ktorý je však našou každodennou súčasťou. Je tu s nami od čias ľudstva a bude tu, dokiaľ budú ľudia existovať. Nikto s istotou nemôže povedať, že je v bezpečí, no niektorí ľudia sú viac v bezpečí ako iní a niektorí zase menej. Momentálne som v prvej skupine, zatiaľ čo otec v tej druhej. Aj tak sa o nás bojí? Neviem, čo myslel pod pojmom chvíľu sa nebudem môcť ozvať, no pripadá mi to ako večnosť. Nepotrebujem s ním viesť dlhé rozhovory. Stačí, ak povie, že je v poriadku, že žije.

Rozmýšľam, prečo sú ľudia takí chamtiví sebci. Vidia len materiálne veci, ktoré pridajú na ich bohatstve. Aká je cena takéhoto človeka? Má človek človeku právo brať slobodu, názory, život? Ak sme všetci ľudia,  máme srdce, vlastný rozum, oči, ústa, nos, sme jeden rovnaký druh, ako je možné, že niektorí majú väčšie práva ako ostatní? Kráľ bol kráľom, pretože mal na hlave korunu. Tak to niekto povedal? Všetci sme svojím spôsobom iní. Jeden je biely, ďalší čierny, nízky, vysoký, chudý, tučný, no všetci sme si rovní. Neexistuje na svete človek, ktorý je dôležitejší ako niekto iný. Žijeme na zemi, ktorá nám ponúka toľko dôvodov na život, a ľudia na znak vďaky stvorili vojnu, rasizmus, surovosť a špinavosť.

Je jedenásť hodín večer a stále nespím. Práve som si spomenula, ako nám s bratom otec vždy spieval na dobrú noc. Je pravda, že je strašný spevák, ale jeho hlas sme zbožňovali. Hlas nášho otecka. Hovorí sa, že najhoršie, čo sa môže rodičovi stať, je, že prežije svoje dieťa. Rozhodne je to pravda. Smrť by vôbec nemala dobehnúť mladých ľudí. Je to až príliš temné. No prežiť rodičov ako dieťa? Nedokážem na to ani pomyslieť.                 

 Otázok typu: Prečo je vojna? Prečo ľudia bojujú proti ľuďom? je viac ako otázok, na ktoré si dokážem odpovedať. Všetci sa tvária, že odsudzujú násilie, no sú ochotní predávať zbrane. Násilie pomáha len tam, kde násilie vládne.

Pomaly zaspávam. Dúfam, že sa ocino čo najskôr ozve, že je v poriadku. Už sa teším na jeho návrat.

Tak zatiaľ, milý denníček.

                                                             Anastázia Šurábová