Školský časopis

 

Viem, čím budem a prečo.

 

Mám síce len štipku skúseností a zručností, ale to neznamená, že neviem, čo chcem robiť, čím chcem moju rodinu živiť a čím poteším moje srdce.

Už od útleho detstva ma mojimi krokmi sprevádza guľatá, pre mňa neodmysliteľná futbalová lopta. Ako švihnutím čarovného prútika púta moju pozornosť deň čo deň a moje vnútorné sebazaprenie sa v tej chvíli akoby pominie.

Neraz som už aj ja stála uprostred pomyseľného mostíka, z ktorého viedli dve cesty. Jedna z nich spočívala v návrate. Návrate domov a zároveň v nedosiahnuteľnosti svojho vysnívaného cieľa, stať sa profesionálnou futbalistkou. Späť za rodinou, mojou rodnou dedinou. No ja som sa rozhodla bojovať. Zvolila som si cestu, ktorá ma zavedie k vytúženému víťazstvu. Chodníček bol a súčasne i je plný nástrah. Kľukato sa vinie, má množstvo zákrut a výtlkov, pod nohy mi hádže prekážky v podobe skál.

To sa odzrkadľuje aj v reálnom živote. Kopec vysoký ako Mount Everest zranení, ktoré poškodili moje telo fyzicky, ale zároveň aj psychicky. Dočasná neprítomnosť na ihrisku vyvoláva slzy sťa Viktóriine vodopády v pobúrkovom období. „Len vďaka zraneniam spoznávam cenu zdravia.“  Každá jedna bolesť rozpútala ešte väčšiu vášeň k futbalu.

Po každej búrke však rozprestrie svoje lúče i slnko, predstavujúce to dobré, čo ma zatiaľ na mojej vandrovke postretlo. Od pôsobenia v chlapčenských tímoch, či už v dedinskom klube alebo neďalekom Ružomberku som cítila potrebu posunúť sa o políčko vyššie. Druhý level mi ukázal smer v ženskom futbale. „Nestačí mať talent, ale aj odhodlanie na jeho rozvoj.“ Svoje brány mi otvorilo viacero klubov. Jedným z nich bol Fomat Martin, kde som strávila jednu sezónu. Stala som sa najproduktívnejšou hráčkou celého kádra. No kvalita sa aj naďalej potvrdzovala v každom jednom zápase. I keď nie vždy sme si mohli na konci stretnutia zakričať oslavnú pieseň.

Úsmev na tvári mi vyčarovalo to, že sa o mňa zaujímal zahraničný klub, v ktorom som strávila krátky čas ako hosťujúci hráč. Obliekať si nemecký dres predstavovalo obliekanie nebeského rúcha. Jazyková bariéra nerobila veľký problém, vzhľadom na spokojnosť, odzrkadlenú na oboch stranách. Za pár dní sa mi podarilo vytvoriť si pevné miesto v základnej zostave. Pre moje zaváhanie a školskú povinnosť som teraz tu v Žiline. Snaha adaptovať sa, išla ako po masle. Z juniorky sa míľovými kroky posúvam do ženskej súťaže vďaka podávaným výkonom.

Ronaldo ani Messi, nie sú dokonalými či vynikajúcimi futbalistami. Stále sa musia učiť a zdokonaľovať svoje nadanie a zefektívniť zápal do hry. V každom zápase treba dávať zo seba všetko, ako keby by mal byť tvoj posledný. Ja sa nevzdávam a bojujem ďalej. Chcem si vykopať svoj vytúžený cieľ v slovenskej reprezentácií. Aj ja chcem na svojej ceste zanechať stopy.

 

Čudrnáková II.A

 

 

 

Viem, čím budem a prečo

     Viem, čím budem a prečo. Už od svojich šiestich rokov, keď ma starý otec zobral prvýkrát na futbalové ihrisko, viem, že chcem byť  futbalistom. Pamätám si, ako všetci moji kamaráti sedávali pred domami na schodoch,  hrávali sa s autíčkami alebo pištoľami a hrali sa na policajtov či hasičov. No ja som všade chodil s futbalovou loptou pod pazuchou. Často krát sa mi stávalo, keď sme sa aj spolu hrali, že všetci odišli, pretože som vždy musel zvíťaziť. Odvtedy mám v sebe vlastnosť, ktorú má málokto. Neustále bojovať a stále vyhrávať.

     Teraz mám 16 rokov a pred pol rokom som podpísal profesionálnu športovú zmluvu so svojím športovým klubom MŠK Žilina. Veľmi veľa ľudí okolo mňa na tom vidí len to pekné, ale nevedia, koľko je za tým driny, pádov či bolesti.

     V súkromnom živote to tiež nemám príliš jednoduché, pretože ma mladí ľudia ako ja odsudzujú napríklad len za to, že moje a ich záľuby sú  odlišné. Piatkové párty či diskotéky ja nepoznám. No ja viem, že tu mám niekoho, kto tu je pri mne stále. Nie vždy sa darí, ale oni ma vždy podržia. Je to moja rodina a Boh. Im vďačím za to, kde momentálne som a verím, že s mojou vierou a odhodlaním toho dokážem ešte veľmi veľa.

     V roku 2013 som si na seba po prvýkrát obliekol dres s dvojkrížom na hrudi. Je to nádherný pocit a sen, ktorý som si už od malička sníval. Viem, že v mojej kariére príde ešte veľa pádov či prekážok, ale s vierou, pokorou, odhodlaním a tvrdou prácou ich zvládnem.

     Skromnosť, pokora, viera, odhodlanie a tvrdá práca ma dostali tam kde som, ale ja dúfam, že sa dostanem ešte oveľa ďalej. 

 

                                                                                                           Róbert Boženík II.C

 

                            Viem ,čím budem a prečo

     Od malička som túžil byť hasičom, pomáhať druhým v núdzi, zachraňovať, ale po čase som zistil, že to nie je pre mňa. Teraz mám už isté predstavy, šiel som sa učiť za robotníka. Chcem to dosiahnuť na úspešnú stavbársku firmu .Niekomu sa zdá, že to je špinavá práca, ale mne nie. Ak mi to vyjde , chcel by som sa usadiť v zahraničí,  pretože je to tam lepšie platené a  odbor si vážia viac, ako u nás. Budú ma čakať isté prekážky, s tým počítam, ale je to môj sen a idem si za ním za každú cenu.

Poznám aj takých ľudí, čo sa smejú robotníkom. No len aby im  ten robotník nebol raz dobrý, lebo nič sa samo nepostaví.

                                                                             Ján Frnčo II.C