Školský časopis 2017/2018

 

I malé meškanie môže spôsobiť veľké problémy

(rozprávanie)

     Žijem uponáhľaným životom ako väčšina ľudí v mestách. Chodím do práce, pracujem od rána do večera v tej istej stuchnutej a depresívnej kancelárii už desať rokov. Je to celá večnosť. Telefón zvoní stále dookola, na druhej strane sa ozývajú drzí a namosúrení  ľudia. Počas polhodinovej obedňajšej prestávky za desať minút do seba nahádžem jedlo z krabičky a ostatok času venujem zameškanej práci. Doma na mňa čaká moja namosúrená a zlostná manželka. Žiarli neuveriteľným spôsobom. Dokonca mi na minúty meria čas, ktorý mám vymedzený na príchod domov. Je to hrozná harpia, keby mi nevarila a neoprala, už dávno sa s ňou rozvediem. Je to rodený terorista.

     Cŕŕŕŕŕn, cŕŕŕŕn, zvoní budík,  je päť hodín ráno, na vonku to vyzerá, akoby odbila polnoc. Uvarím si kávu, oblečiem sa a bežím na zastávku, aby som stihol autobus, ktorý chodieva o pol šiestej. Som v časovom sklze, je minúta do odchodu autobusu a ja len na polceste k zastávke. Samozrejme zmeškal som ho. Do práce prídem neskoro, do tej práce, v ktorej je problém ísť čo i len na toaletu, lebo potom nič nestíhate. Šéf je dnes veľmi nervózny. Je to môj dlhoročný kamarát. Takého som ho ešte nezažil. Cez obedňajšiu prestávku som na jedlo ani nepomyslel, ba dokonca musím ostať v práci dlhšie. Žene som v tom zhone ani nestihol zavolať.

     V kancelárii som už ostal len ja a John, môj šéf. Kráča ku mne so sklesnutým výrazom v tvári, oznamuje mi, že dostávam výpoveď. Nazlostene sa ho pýtam: „ Ako prosím, prvýkrát v živote meškám?!“ odpovedal, „ Je mi ľúto, bola tu kontrola zhora, požiadali o knihu dochádzok a všetkých, ktorí meškali, mi kázali vyhodiť. Bol to šok.

     Meškám domov. Volá mi žena :  „Už minútu meškáš, modli sa, keď prídeš domov!“ Oblial ma pot. Nedá mi jesť. Nenavarí na zajtra. Bude kričať. Nedá mi pokoj pri futbale. Toto všetko ma čaká a to ani nevie tú novinu z práce.

     Kráčam po ulici na autobusovú zastávku zmorený a unavený, hladný a nazlostený. Prší, nemám dáždnik a autobus, ktorý je mojou vstupenkou do pekla, ma ošpliecha vodou z kaluže od cesty. Prečo som ja hlupák zmeškal ráno ten autobus? Tento deň je živá nočná mora.

     Žena stojí vo dverách a už kričí: „ Kde si toľko? Pridaj do kroka! Koľko tu mám ešte akože stáť? Rušaj sa“ Ospravedlňujem sa: „ Mal som náročný deň, ráno som zmeškal autobus a vyhodili ma z roboty.“ Spustí na mňa spŕšku nadávok, uráža ma jedným slovom po druhom. Z televízie zrazu začujem čísla:: „ Sedem, jeden, dvadsať, tridsaťdva, osem, štrnásť, dvadsaťpäť a dodatkové číslo štyri.“  Začal som kričať: „Áno, áno,  Bože, ďakujem, áno!“ Žena na mňa pozrela s otvorenými ústami, dovtípila sa, že som vyhral športku. Zrazu bola milá, sladká ako med. Opýtala sa ma, čo by som si dal na večeru. Uvarila mi sviečkovú, ktorú varila iba raz do roka a to naozaj iba vo výnimočný deň. Poďakoval som za jedlo. Odišiel som. Poslal rozvodové papiere. Nechal jej byt. Pätinu z výhry, ako mi nechávala z môjho platu, a tým sa naše cesty rozišli.

     Zmeškanie autobusu mi spôsobilo naozaj veľké problémy, teda iba jeden. Ako minúť všetky peniaze?

                                                                                                   Samuel Behúň   IV.A