Aktivity 2017/2018
- 24.08.2018 21:37
- Prehľad podujatí s výchovnou poradkyňou
- viac
Splavujeme Váh
- 04.07.2018 09:30
- Leto začína
- viac
Kurz na ochranu života a zdravia
- 04.07.2018 09:15
- Terchová - Párnica
- viac
Oslavujeme jubileum
- 25.06.2018 12:39
- 10. ročník Parádneho dňa
- viac
Opäť koniec !
- 28.06.2018 10:39
- Rozlúčka so štvrtákmi
- viac
Rozprávanie
- 05.04.2018 17:30
- Inšpirácia pre štvrtákov
Bolo to na neuverenie
Sobota ráno. Vonku je krásne. Paráda, práve dnes, v tento výnimočný deň. Som nadšený. Musím sa poriadne posilniť, aby som mal na poobedie dostatok energie. Idem sa naraňajkovať.
V kuchyni ma už čaká mama aj oco. Moje oči sú ešte zalepené, ale rodičom to neprekáža a spustia na mňa spŕšku otázok a pokynov. ,,Poriadne sa najedz,” vraví mama, ,,a nezabudni sa dobre obliecť!” Otec, ako vždy, ma podpichuje: ,,No čo, už sa ti pretáča žalúdok? Máš stres? ” Pozrel som sa na ňho ako Spider-man, keď zachraňoval svoju lásku z padajúceho autobusu, čiže nebojácne a hrdinsky a odpovedal som mu: ,,Ja a stres? Pche, si sa zbláznil!” Otočil som sa a odišiel späť do izby. Ak by však vedel, že som "pototo" až za ušami, tak by ma vysmial.
A v čom je vlastne dnešný deň výnimočný? Rodičia mi kúpili zoskok padákom z lietadla, keďže som o tom sníval. No a dnes sa sen stáva skutočnosťou. Ešte pred odchodom si beriem keksík na prehryznutie, nech neomdliem, dávam pusu psíkom, keby sme sa náhodou už nevideli a nasadám do auta.
Dorazili sme na miesto. Uf. Zoznámil som sa s mojím inštruktorom, povedal mi pár organizačných vecí a nastúpili sme do lietadla. Srdce mi búšilo ako nikdy predtým. Krásny výhľad. Cítim sa taký voľný. Och, počkať, o chvíľu skáčem. Rýchla modlitba, nádych, výdych... Skok. Neverím, dokázal som to. Letím. Som ako vták. Chcem kričať. Veď môžem kričať, nie je to zakázané. Kričím. Od radosti. Úžasný pocit. Pomaly ale začnem otvárať padák. Teraz. Zatiahnem za páčku. ,,Haló?” Páčka je zaseknutá. Šklbem ňou a panikárim. Nič sa nedeje. Rútim sa rýchlosťou viac ako 100 km/h priamo na zem. Kričím. Od strachu. Stále sa snažím s páčkou pohnúť, ale nič sa nedeje. Už len pár metrov. Som zmierený a plačem. Zavriem oči. Tri, dva, jeden... Bum. Zobúdzam sa vo svojej posteli, celý prepotený a vystrašený. Žijem. Bolo to na neuverenie.
Bol to len sen, avšak hneď ako som sa zobudil, utekal som do kuchyne a povedal rodičom, že tento darček a kaskadérsky kúsok v jednom, radšej neabsolvujem.
Dávid Oravec VIII.OA
- Naspäť na zoznam článkov
Najnovšie články